Súčasnosť Slovenska k roku 2024.
V podstate od vzniku tretej Slovenskej republiky 1. januára 1993 všetky doterajšie vlády presadzujú prozápadnú anglosaskú politiku a „sedenia na niekoľkých stoličkách“, len aby sa vyhovelo anglosaským požiadavkám, nadnárodným spoločnostiam a pritom sa nenarušili vzťahy s vlastným národom a so susednými štátmi vrátane Ruska.
Vlády sa pritom snažia držať národ v závislosti na minimálnej mzde a úveroch v akom, takom sociálnom pokoji. Táto kvázi politika doterajších vlád však rezignovala na riadenie vlastného hospodárstva, ekonomiky, meny, obrany, informačných médií a zahraničnej politiky.
Po decentralizácii moci a vzdania sa kontroly nad štátnymi monopolmi, ekonomikou, menou, informáciami a obrany, vlády stratili kontrolu nad týmito kľúčovými sektormi štátu a moci a odovzdali ich vládam USA, Európskej únie (EÚ) a veleniu Severoatlantickej vojenskej aliancie (NATO). Tento stav nakoniec vlády a občanov stále viac dostával a dostáva do vnútropolitických hospodárskych a sociálnych napätí, ktoré na verejnosti prekrývajú pseudokauzami a „spormi“ medzi vládou a opozíciou, ktoré aj tak nikto nikdy vecne a právne neuzatvorí.
Napriek tomu, všetky doterajšie vlády a tzv. opozícia jednohlasne a do-nekonečna vyhlasujú, že musíme byť spoľahlivým suverénnym členom EÚ a NATO, lebo to je záruka našej bezpečnosti a blahobytnej budúcnosti. Popri tom vlády a opozícia spoločne hlásajú, že v týchto zoskupeniach a na domácej scéne sú pre nich na 1. mieste národno-štátne záujmy, pričom ani jedna vláda a ani jeden politik nedefinovali a nekodifikovali, žiadne konkrétne národnoštátne záujmy Slovenska!
Štát vďaka takejto schizofrenickej politike okrem vlajky, hymny a Ústavy postupne stratil všetky atribúty štátnosti a suverenity vrátane vlastnej národnej meny a silovej ochrany národa a územia.
Odhliadnuc od neexistencie aspoň definovaných národnoštátnych záujmov, nie je predsa možné byť pod ovládaním historicky preukázaného agresívneho paktu NATO, pod diktátom neokoloniálnej moci Európskej únie v Bruseli, teda národov známych s historickým nepriateľstvom hlavne voči východným národom a pritom vykonávať pritom vlastnú štátnu suverénnu politiku s takýmto nesvojprávnym postavením Slovenska nie len na domácej pôde, ale aj v zahraničí.
Takto sa suverénna štátna politika nerobí!
Nedajú sa presadzovať a ochraňovať ani tušené národné záujmy a pritom byť súčasne pod diktátom neokoloniálnej EÚ s NATO a ešte robiť suverénnu štátnu politiku v rozpore s ich nariadeniami.
To je politická schizofrénia a pomalá politická, vládna, národná a štátna samovražda!
Všetky doterajšie vlády od roku 1998 vrátane aktuálnej boli a sú ako niekoľko záprah ideologických odvážlivcov bez akejkoľvek dlhodobej samostatnej praxe a bez odborných znalostí rezortov, ktoré riadia a/alebo chcú riadiť.
Tento záprah síce ako, tak ešte ťahá povoz s cestujúcimi jedným smerom, ale ukazuje sa, že záprah už nemá jedného kočiša, ale je už ovládaný domácimi a zahraničnými zbojníkmi a zbojníkmi zbojníkov až sa nakoniec všetko rozpadne… Pre cestujúcich v povoze nastal čas, v ktorom je nutné bez váhania zobrať opraty záprahu do vlastných rúk a zachrániť čo sa ešte dá.
Príklad zatiaľ obmedzenej suverenity.
Pozrime sa na susedné Maďarsko. Maďari majú v otázke národno-štátnych záujmov dlhodobo jasno, preto neustále posilňujú centrálnu moc nad hospodárstvom štátu, nad ekonomikou, štátnou menou, armádou a hlavne potravinovou bezpečnosťou výživy obyvateľstva. Maďarská politika počnúc výukou k vlastenectvu na školách, rastúcou podporou rodiny a domáceho hospodárstva sa pomaly a isto zbavuje hospodárskych, ekonomických a politických väzieb na systémovo chaotickom vedení Európskej únie.
Maďarské vlády, hlavne za posledných cca 14 rokov si jasne uvedomujú, že ak vo svojej politike poľavia, západ Maďarsko dotlačí do svojej konfrontačnej politiky s Ruskom. Preto sa Maďarsko v tichosti už dlhodobo systematicky pripravuje na odchod z Európskej únie a z vojenskej aliancie NATO. Nie je pritom dôležité ako sa tak stane, otázkou len je, kedy sa tak stane a dôležité je, aby odchod spôsobil Maďarskému hospodárstvu a národu čo najmenej škôd.
Na Maďarskú a Slovenskú republiku z vedenia Európskej únie už roky prichádza politický a ekonomický tlak, ako na nehodných, neposlušných a nespoľahlivých členov únie, ktorí sa plne neriadia „odporúča-niami a hodnotami“ únie, ktoré sama únia nepozná. Toto už dávno malo byť dostatočným signálom pre aktívnych politikov a poslancov Národnej rady Slovenskej republiky hlásiacich sa k národu a suverenite Slovenska, aby začali skutočnú zmenu vnútornej hospodárskej a zahraničnej politiky, hoci ako „plán B“ pred upadajúcou ekonomikou EÚ a jej preformátovanie na zelený raj bez priemyslu a ľudí tvoriacich CO2.
Maďarsko si uvedomuje, že v prípade ukončenia členstva v EÚ a NATO, musí byť každý štát pripravený, aj keď nie na úplné zastavenie dodávok potravín a vecí dennej spotreby zo západného zahraničia, tak určite na ich radikálne obmedzenie, aby vládcovia v Bruseli vyvolali odpor obyvateľstva proti nastoleniu suverenity štátov a jej politickým nositeľom. Inými Slovami, mocní v sídle Európskej únie urobia všetko možné na úplné podriadenie Slovenska, aj keď jeho národ neznášajú.
A čo na rozdiel od Maďarska robia politici na Slovensku?
Nerobia nič, len rozprávajú o suverenite v rámci EÚ a NATO a vyhľadávajú kompromisy vyhovujúce západu a sociálnymi balíčkami tlmia nespokojnosť občanov ako sa len dá, ale zároveň im uťahujú ekonomickú slučku okolo krku, „lebo bývalá vláda prehajdákala, alebo rozkradla štátnu kasu a treba ju znovu naplniť.
Politici na Slovensku by už mali konečne pochopiť, že nech pre Bruselských a západných politikov vôbec spravia a odovzdajú im čokoľvek, nikdy to nebude pre nich dosť a tak či tak sa ich raz zbavia. Platí to aj na dňa 1.9.2024 podpísanú neobvyklú ústretovú dohodu troch ústavných činiteľov o zahraničnom politickom smerovaní Slovenska, ktoré je nepriamym súhlasom vlády a Národnej rady Slovenskej republiky so zmenou statusu Slovenska v EÚ a zmenou EÚ na federálny európsky štát, v ktorom národné vlády nemajú právo veta a národné vlády a štáty sa zmenia len na miestne komisariáty Európskej únie.
Slovensko a Slováci tak stoja opäť na križovatke svojich dejín, na križovatke zániku, alebo prežitia a budúcnosti národa a štátu! To znamená, že Slováci sa musia rozhodnúť či za každú cenu zostať v Európskej únii a v NATO a zaniknúť spolu s nimi ako štát a národ, alebo začať skutočne presadzovať vlastné národnoštátne záujmy v aktuálne historicky sa meniacom svete, v ktorom zaniká aj presadzované západné unipolárne NWO (Nový svetový poriadok), alebo sa obzerať za vznikajúcim multipolárnym svetom samostatných suverénnych národných štátov s viacerými centrami moci rešpektujúcimi ich danosti v spoločný prospech.
Politicko-právny stav na Slovensku k roku 2024.
Slovensko doposiaľ nemá vo svojej jurisdikcii a ani v politike definované a kodifikované národnoštátne záujmy, nemá definovanú a kodifikovanú ani štátnu doktrínu a nemá ani zákon na rozvoj a ochranu republiky. To len dokazuje a potvrdzuje, že politika a riadenie Slovenskej republiky sa vykonáva ad hoc, teda podľa toho, kedy, koho a ako napadne a kto aktuálne potrebuje Slovensko na niečo použiť.
Aby sa Slovensko opäť stalo suverénnym a v maximálne možnej miere samostatným štátom, musí sa vrátiť ku svojim národným tradíciám, ku skutočnej svojej histórii, kultúre a národnému povedomiu a ku vlastné-mu systému vzdelávania. Na to všetko však potrebuje peniaze a aby malo peniaze potrebuje zmenu ad hoc systému riadenia štátu na koncepčný systém riadenia a plánovania skutočnými odborníkmi.
Aby však Slovensko mohlo prejsť k novému systému koncepčného riadenia štátu a hospodárstva potrebuje definovať a kodifikovať svoj národnoštátny záujem a štátnu doktrínu, na základe ktorých môže zostaviť zákon o urbanizme a rozvoji Slovenska. Potom je možné začať postupným plánovaním a samotnou rekonštrukciou právneho systému a riadenia štátu. Bude potrebné zjednodušiť, sprehľadniť a zosúladiť doterajšie zákony, pripraviť nové riadiace kádre pre obnovu Slovenska, ako suverénneho štátu v novom multipolárnom svete národov.
Všetky doterajšie rozvojové návrhy pre Slovensko, štúdie, programy, memorandá, deklarácie vlád a vyhlásenia o suverenite Slovenska sa ukázali, len ako nezáväzné predvolebné tézy bez akejkoľvek sily a skutočného záujmu riadiť sa vlastnými proklamáciami. Vlády sa nakoniec vždy orientujú na plnenie požiadaviek Bruselskej, Washingtonskej, Parížskej, Berlínskej, alebo Londýnskej administratívy a/alebo niekto-rej nadnárodnej spoločnosti, a/alebo zahraničím ovplyvnených politic-kých strán a politických organizácií tretieho sektora.
Vzhľadom ku tomu, že podľa Ústavy je Slovenská republika parlamentnou republikou, mala by to byť Národná rada, ktorá bude od vlád vynucovať a kontrolovať dodržiavanie národnoštátneho záujmu, štátnej doktríny a plánovanie a realizovanie rozvoja štátu miest a obcí.
Riešenie.
Bez ohľadu na zloženie a ideologické zameranie akejkoľvek vlády, ak chce akákoľvek vláda, štát, mestá a obce hospodársky, ekonomicky a politicky prežiť, potrebuje peniaze produkované z úspešného vlastného hospodárstva a jeho rozvoja a nie peniaze na prežitie z nadnárodných bánk!
Bez definovania Memoranda o národnoštátnom záujme, bez kodifikovania Zákona o štátnej doktríne, bez legislatívneho základu rozvoja hospodárstva a štátu na úrovni Zákona o Urbanizme a rozvoja Slovenska a bez samostatného Zákona na obranu republiky, t.j. bez právnej a vecnej moci nad vlastným štátom, žiadna vláda a Slovensko ako štát už ďalšie historické obdobie neprežijú ani ako s čiastočnou suverenitou. Slovensko sa bez týchto atribútov moci definitívne stane len čistou kolóniou určenou na produkciu pracovnej sily a posledných zdrojov až po definitívny zánik.
Či si to priznáme, alebo nie, nastal čas, v ktorom je nevyhnutné konečne prijať zákony o pravidlách politického, strategického, bezpečnostného, hospodárskeho, ekonomického a sociálneho života a rozvoja štátu. Je potrebné konať podľa týchto princípov v prospech národa, všetkých občanov a štátu. Pre Slovensko je nevyhnutná zmena systému riadenia, diverzifikácie a obnovy vlastného hospodárstva.
Je niekoľko možností, ako pristúpiť ku zmene systému riadenia a charakteru štátu, pričom tá najmenej bolestivá pre občanov a štát je cesta parlamentná prijatím týchto základných zákonov určujúcich charakter a suverenitu Slovenskej republiky a potom zahájiť postupnú rekonštrukciu štátu ako celku.
Vyše 30 rokov rozkladu hospodárstva, spoločenského života a štátu sa Slovensko dostalo na pokraj vlastnej existencie, ako štátny útvar a tým samozrejme aj majoritného národa, ako suveréna vo svojom štáte a na svojom historickom území.
Vyše 30 rokov nekoncepčnej politiky vedúcej k zániku štátu spôsobenej rôznymi avanturistami túžiacimi po „päť minút slávy“ na politickom výslní, ale hlavne po nadštandardnom finančnom zabezpečení preukázalo, že mnohí politici pri moci nemajú ani len predstavu o nejakom koncepčnom riadení, štátu, česť nemnohým výnimkám.
Štát, ktorý chce byť suverénny musí ochraňovať svoj národ, občanov, územie, hospodárstvo, menu a ďalšie atribúty štátu.
Ivan Pauer
a
kolektív
August 2024